Tie slová napísal (viac-menej) Arthur Hailey vo svojom románe Hotel. Ten román vyšiel v roku 1965. A som hlboko presvedčený, že každý rok predtým a každý rok potom sa udialo aspoň 183 udalostí, ktoré by tie slová charakterizovali.
Vtedy to bolo preto, že v New Orleanse nechceli ustúpiť od rasovej segregácie hotelových hostí. Pred sto + pár rokmi preto, aby sa cisár pán nenahnevali. Dnes je to preto, že nejaký bývalý aparátčík KGB sníva o Sovietskom zväze a my by sme mohli byť zaplavený potravinami z Ukrajiny. A zajtra to bude zas.
Viete priatelia, vo svojich starších článkoch často píšem o rozdiele medzi problémom a nepohodlím. Nepoužívam vtedy svoje slová. Používam slová z jedného textu z knihy Roberta Fulghuma.
Sigmund Wollman, noční vrátný, při mém výbuchu tiše seděl na své židli, kouřil a pozoroval mě zarmouceným pohledem. ... Jediná osoba, kterou v práci vídá, jsem já – jsem noční narušitel jeho snu. Naše směny se o hodinu překrývají. A zase tu otravuju. Hlasitá bojová jednotka o síle jednoho muže.
„Už jsi, Fulčume, skončil?“
„Ne. Proč?“
„Pozlouchej, Fulčume. Pozlouchej mě, pozlouchej mě. Víš, co s tebou není v pořádku? Nejde o buřty a zelí a nejde o šéfa, o kuchaře ani o tohle místo.“
„Tak co se mnou není v pořádku?“
„Ty si, Fulčume, myslíš, že všechno víš, jenže nerozeznáš rozdíl mezi nepohodlím a problémem.
Když si zlámeš vaz, když nemáš co jíst, když ti hoří dům – tak to je problém. Všechno ostatní je nepohodlí. Život je nepohodlný. Život je hrbolatý.
Nauč se rozlišovat mezi nepohodlím a skutečnými problémy. Dožiješ se vyššího věku. A taky nebudeš tak otravovat lidi. Dobrou noc.“
Zdroj: FULGHUM, Robert. Ach jo: některé postřehy z obou stran ledničky. Vyd. 3., v Argu 1. Praha: Argo, 1996, s. 90. ISBN 80-7203-043-4.
Tento príbeh by sme si mali pripomínať pravidelne a výročne. Sneh na uliciach čo každoročne prekvapí cestárov, 30. stupňov na teplomery čo každoročne spôsobuje smrad v električkách, to sú presne tie udalosti, ktoré ukazujú rozdiel medzi skutočným problémom a nepohodlím. Vo svoje pregrganosti si mnohí túto hranicu posunuli a snažia sa jej umiestnenie všetkým ostatným vsugerovať.
A potom príde náboženská vojna, nejakých pár zmätených samoplaníkov vybehne do ulíc, pár rakiet začne lietať pomedzi domy a konečne uvidíte, kde je skutočná hranica medzi problémom a nepohodlím. Tá hranica sa pritom vôbec nepohla. To len my si myslíme, že náš pokrok v poznávaní sveta nás oprávňuje si túto hranicu posúvať. Nie, veru nie. Tú hranicu je oprávnený posunúť ten posledný čakajúci v rade na vyriešenie jeho problému. To, čo si dennodenne posúvame, je hranica akceptovaného pohodlia.
Buď tú hranicu skutočných problémov budeme posúvať salvou slov, cnostne odetou do demokratického hávu, alebo tým hovädám diktátorským konečne nastavíme zrkadlo od ktorého sa k nim odrazia ich vlastné nápady. Teda ich budeme cenzurovať podľa ich putinovského vzoru, tyranizovať podľa hamáskeho vzoru, budeme ich antilibertalizovať podľa ich orbánovského vzoru.
Áno, ochraňovať slobodu a demokraciu občas vyžaduje od nás trochu nepohodlia. Ak chcete vedieť čo je to skutočný problém, zájdite si do Terezína alebo Treblinky.
Mimochodom, kedy bude v Bratislave či Košiciach demonštrácia proti vojnovým konfliktom v Európe? Ja viem, až po dovolenkách.
Už nastavovali zrcadlo?
Tak ja přijdu, až budou nastavovat zrcadlo.
Ach jo!
